Keď vytváram nový post na blog, od samotnej prípravy až po uverejnenie, vstupujú do procesu premenné, ktoré nie sú na prvý pohľad uvedomované. Popri vybratiu receptu, zaobstaraniu surovín, pečeniu, foteniu a úpravy fotiek, vstupuje do tohto procesu všednosť dňa, rôzne pocity, situácie a myšlienky, ktoré ma sprevádzajú a ktoré spoluvytvárajú atmosféru nového príbehu. Je to ako taká mozaika, kde samostatné časti začínajú dávať zmysel až keď sa spoja v celok.
To, čo sprevádzalo moje posledné dni, je uvedomenie si toho, čo je neustále prítomné v našich životoch a o čom som, ja osobne, premýšľala doteraz len veľmi okrajovo. Očakávania. Slovo, ktoré primárne nevzbudzuje nejaké negatívne pocity alebo myšlienky. Sú v každom z nás. Vytvárame si očakávania o tom, ako efektívni musíme byť v práci, ako rozumne vyriešiť problém, očakávame, že za svoje úsilie a snahu budeme dostatočne odmenení, vkladáme prílišné očakávania do druhých ľudí, očakávame, že život je spravodlivý, že zmeníme veci, ktoré zmeniť nedokážeme. A takto by som mohla pokračovať ešte veľmi dlho. No sama seba sa pýtam, čo nám to prinesie?
V posledných dňoch som si začala uvedomovať, ako negatívne tieto subjektívno iracionálne predstavy na mňa pôsobia. Vo svojej hlave plnej bujnej fantázie si vytváram obrazy o niečom, čo by malo nejako byť a keď realita nezodpovedá týmto očakávaniam, strácam kontrolu nad svojim zdravým úsudkom. Premôžu ma emócie, a tie vedia byť o to vyhrotenejšie, lebo do nich vstupuje (ako mi bolo povedané) taliansky temperament.
Nedávam si novoročné predsavzatia. No je tu jedna vec, o ktorú sa, síce chaoticky, ale predsa len snažím. A tou je sebarozvoj. (Je to totálne klišé slovo, viem, nenapadá ma však exaktnejší výraz). Ukrýva v sebe bezhraničnú variabilitu významov a chápaní. A ja si tento svoj okruh neustále rozširujem. Význam, o ktorý by som ho chcela dnes doplniť, je schopnosť povzniesť sa nad svoje bežné chápanie udalostí a pristupovať k nim viac otvorene. Vedieť si aspoň na chvíľu vyprázdniť hlavu a prijať to, čo mi život ponúka a vidieť to, čo bežne prehliadam. Ako to už v živote býva, je to séria vzletov a pádov. Teória je ľahká. Ale viete čo? Už aj samotné pomenovanie a upratanie si myšlienok je krokom vpred.
Urobiť tento koláč, bolo spontánne rozhodnutie, bez jasných predstáv o tom, čo a ako ďalej. Jednoducho som nechala plynúť sled krokov a výsledok ma úplne dostal. Jednak tým, že všetko vyšlo hneď na prvýkrát a potom tým, ako chutil! Kysnuté ľahké nadýchané cesto a chuťovo vyvážená sladko korenistá náplň, ktorá utvára jeho chuť. Je to zatiaľ najlepšia raňajková vec, akú som kedy jedla! A podľa spokojne mlaskajúcich tvári mojich blízkych, ktorí niečo ako milosrdnú lož nevedia uhrať, som presvedčená o tom, že bude chutiť aj vám!
Škoricovo-kardamonová harmonika s hnedým maslom
- 25 g droždia
- 250 ml mlieka
- 1/2 čl mletého kardamónu
- 50 g trstinového cukru
- 65 g masla
- 25 g kokosového oleja
- 1/2 čl soli
- 360 g hladkej múky
- 60 g špaldovej hladkej múky
Plnka:
- 120 g masla
- škorica poľa chuti
- 50 g kokosového cukru
- 40 g trstinového cukru
Zahrejeme si mlieko s kardamónom a zalejeme droždie s cukrom. Necháme na teplom mieste. Do kvásku pridáme múku, soľ a rozpustené maslo s kokosovým olejom. Cesto miesime aspoň 10 min. Ja som používam ručný šľahať s metličkami na cesto. Na teplom mieste ho necháme kysnúť.
Medzi tým zahrievame maslo, pokým nezmení farbu na slabo hnedú a nezačne voňať po orieškoch. Prelejeme cez sitko a necháme na chladnom mieste, nech trochu stuhne. Potom ho vyšľaháme so škoricou a cukrom ( nie úplne do peny).
Vykysnuté cesto ešte raz premiesime a vyvaľkáme na mierne pomúčenej doske na obdĺžnik. Nožíkom naznačíme vodorovné a zvislé rezy, v závislosti od veľkosti formy, v ktorej budeme harmoniku piecť. Cesto potrieme maslovou zmesou a narežeme. Formu vystelieme papierom na pečenie a jednotlivé štvorce (alebo obdĺžniky, ako sa vám podarí) ukladáme vedľa seba a mierne ich pritláčame k sebe.
Pečieme pri 180°C do zhnednutia. Pri kysnutých koláčoch dávam do trúby, na dno, pekáč s vodou, kvôli vlhkosti.
Dobrú chuť!
