ahoj, volám sa Iva.

Pečenie sa mi spája so spomienkami, keď som ako menšia trávievala zimné podvečery u babky, prípravou vianočných sladkostí. Bol to náš malý rituál. Celý byt bol zahalený do šera, iba kuchyňa hýrila svetlom, štrngotom kovových vykrajovátok a formičiek, zvukom dreveného valčeka vaľkajúceho cesto, plechov vyťahovaných z rozpálenej trúby, rozhovormi s babkou a vône…

Vône, ktoré doposiaľ cítim a ktoré sú už v nenávratne.  Vône jabĺk a napečeného pečiva, ktoré sme skladovali v najchladnejšej miestnosti bytu. Toho bytu, ktorému sa teraz sama snažím prinavrátiť toto detstvo.

Najradšej pečiem v čase neskorého popoludnia , je to chvíľa kedy je všetko intenzívnejšie, poetickejšie a lahodnejšie. Sú to momenty, kedy fantázia nepozná hranice.

… na pomedzí sna a fantázie, v čase, kedy deň prechádza do večera a kde pečenie nie je iba o sladkostiach…

… o neopísateľnej jednoduchosti spomienky, ktorá vám ovplyvní celý život…